V politike odpradávna platí, že chlebové témy vyhrávajú voľby. Inak to nebolo ani vo voľbách v roku 2023, po ktorých mnohým v pamäti zostala vyrytá predovšetkým otázka: „Chcete lacnejšie potraviny?“ A hoci strana kladúca túto otázku voľby napokon nevyhrala, téma drahých potravín bola na stole dlho a intenzívne. Spotrebitelia unavení dvojciferným medziročným rastom cien na túto tému prirodzene reagovali, a tak napokon prišiel aj pokus niečo s cenami urobiť. Ukázalo sa však, že dočasné odpustenie odvodov a kozmetické zníženie DPH zásadný efekt nemá.
Keď na začiatku roka 2024 štvornásobný premiér Robert Fico zo strany Smer – SSD poskytol novoročný rozhovor agentúre TASR, okrem iného sa rozrozprával aj o vysokých cenách potravín. „Nie je správne a nie je akceptovateľné, aby krajina, kde sú platy v porovnaní s Nemeckom trikrát alebo štyrikrát menšie, mala potraviny o 10 až 20 percent drahšie,“ vyhlásil a naznačil, že predmetom záujmu vlády v roku 2024 môžu byť aj príjmy a zisky obchodných reťazcov, ktoré si na Slovensku „dobre žijú“.
Názor, že maloobchodné reťazce si na Slovensku prihadzujú oveľa viac ako v zahraničí, nie je ani zďaleka nový. Už v roku 2018 sa medzi politikmi skloňovalo zavedenie špeciálneho odvodu pre maloobchodné reťazce, ktorým chcela vláda regulovať údajné príliš vysoké zisky retailerov. V tom čase sa totiž z ministerstva pôdohospodárstva ozývali hlasy, ktoré hovorili, že obchodníci s potravinami majú aj 100 % marže.
Napokon k žiadnemu špeciálnemu odvodu nedošlo, no predovšetkým zahraničné reťazce, v ktorých spotrebitelia ročne utrácajú miliardy eur, zostali v okruhu potenciálnych vinníkov aj obetí. Vláda sa napokon minulý rok rozhodla pre opačný krok a namiesto dodatočného zdaňovania znížila DPH na vybrané potraviny a obchodníkom hrozila, že si bude dávať pozor na to, či ceny daných potravín na pultoch aj skutočne klesli.
Výsledok neprekvapil. Ceny neklesli, akurát rástli o čosi pomalšie než v Česku či Poľsku a zvyšovali sa podobným tempom ako v Rakúsku. „V roku 2025 sa Slovákom neoplatí chodiť za lacnejšími potravinami do zahraničia. Hoci niektoré tovary môžu byť v Poľsku či Maďarsku výhodnejšie, v celkovom priemere Slovensko patrí spolu s Rakúskom ku krajinám s najmiernejším rastom cien potravín v regióne,“ hovorí Matej Bajzík, analytik finančných trhov v spoločnosti XTB.
Celková cenová hladina tovarov na pultoch predajní rýchloobrátkového tovaru totiž závisí od toľkých faktorov, že pokiaľ vládna moc priamo nereguluje najvyššie prípustné ceny, čo skúšali s katastrofálnymi výsledkami pred troma rokmi v Maďarsku, je prakticky nemožné ich kontrolovať. Hľadanie vinníka je v takom prípade nevyhnutnosťou, no rozhodne to nie je ľahká úloha. Ako totiž ukázala nedávno zverejnená komplexná analýza Protimonopolného úradu (PMÚ) SR, obchodníci sú v zdražovaní nevinne.
Kartel sa nenašiel
Primárnym cieľom bolo skúmanie možného správania obchodníkov, ktoré by porušovalo princípy férovej hospodárskej súťaže. Ak by totiž medzi maloobchodníkmi existoval úmysel umelo držať ceny potravín vyššie, než si to vyžaduje zdravé trhové prostredie, práve táto inštitúcia má všetky prostriedky na to, aby takúto dohodu odhalila. „V období najvyššieho rastu cien potravín sa objavili názory, že rast cien bol dôsledkom zvyšovania marží firiem, čo by mohlo signalizovať zlyhanie hospodárskej súťaže. Ekonomické analýzy slovenskej ekonomiky však nepreukázali jednoznačné dôkazy o plošnom zneužívaní trhovej sily,“ uvádza vo svojej štúdii Richard Stančík, analytik Útvaru hlavného ekonóma PMÚ SR.
Maloobchodníci síce v uplynulom desaťročí zaznamenali stabilný podiel hrubej marže na produkcii, avšak v čase inflácie nedošlo k jej neúmernému rastu. To naznačuje, že sektor dokázal efektívne optimalizovať náklady a tlmiť dynamiku rastu cien. Vývoj marží potvrdzuje, že inflácia bola primárne dôsledkom externých faktorov, ako je rast cien surovín, energií a logistiky. Správanie podnikov, ktoré by porušovalo podmienky hospodárskej súťaže, úrad nenašiel.
„Ziskové marže v sektore služieb na Slovensku rástli miernejším tempom v porovnaní s prvovýrobou a spracovateľským priemyslom, čo naznačuje, že obchodné reťazce z inflácie výrazne neprofitovali. Naopak, zdá sa, že prispeli k miernemu tlmeniu rastu cien. Rast cien potravín na Slovensku počas rokov 2022 a 2023 však umožnil výrazný rast ziskov v nižších častiach vertikály. V roku 2022 sa najviac darilo poľnohospodárstvu a v roku 2023 si z pohľadu ziskovosti výrazne polepšilo odvetvie výroby potravín,“ pokračuje Richard Stančík.
Dáta ukazujú, že hlavnými dôvodmi rastu cien potravín boli externé nákladové šoky. Išlo najmä o prudké zdraženie energií, poľnohospodárskych komodít a logistiky. Práve analýza Protimonopolného úradu taktiež potvrdzuje, že počas inflačného vrcholu neexistovali dôkazy o plošnom zvyšovaní marží obchodných reťazcov, ktoré by vysvetľovali rozsah rastu cien. „Reťazce tak pôsobili skôr ako prenášač vplyvu vyšších nákladov, nie ako hlavný pôvodca inflácie. Vysoké ceny potravín boli teda najmä odrazom globálneho prostredia, zdražovania vstupov, surovín a energií, nie domáceho kartelového správania,“ vysvetľuje analytik 365.bank Tomáš Boháček.
Problémom je zaostalosť
Dáta Štatistického úradu SR ukazujú, že nákup, ktorý v roku 2020 stál 100 eur, v roku 2023 stál už 142 eur. Vyjadrené v číslach, kumulatívna inflácia cien potravín medzi rokmi 2020 a 2023 dosiahla na Slovensku 42 %. „Energetická náročnosť výroby na Slovensku je v porovnaní so susednými krajinami vysoká, keďže celý výrobný reťazec potravinárstva vykazuje veľký podiel medzispotreby energetických vstupov. Tento faktor zvyšuje zraniteľnosť slovenských výrobcov voči ponukovým šokom a náhlemu rastu výrobných nákladov,“ píše vo svojej analýze Richard Stančík.
Slovensko je dnes schopné vyprodukovať len 87 % spotreby domácností, čo radí Slovensko medzi krajiny s nižšou výrobnou kapacitou v potravinárskom priemysle. Malé objemy výroby a nedostatok produktov s vyššou pridanou hodnotou bránia slovenským firmám dosahovať úspory z veľkého rozsahu, čo vedie k vyšším výrobným nákladom a slabšej cenovej konkurencieschopnosti voči zahraničným dodávateľom. Tento stav tiež limituje možnosti rozšírenia exportu.
Produktivita práce v slovenskom potravinárskom priemysle dlhodobo zaostáva za európskou konkurenciou. Žiadny zo slovenských sektorov nedosahuje priemernú úroveň produktivity práce. „Hlavnými príčinami sú nedostatok investícií do modernizácie výrobných procesov, nízka úroveň automatizácie a slabé využívanie digitálnych technológií. Táto neefektívnosť zvyšuje náklady na prácu, čím sa znižujú marže a obmedzuje tvorba pridanej hodnoty,“ pokračuje Richard Stančík.
Podľa odhadov Slovenskej aliancie moderného obchodu je dnes investičný dlh v slovenskej potravinárskej výrobe približne na úrovni jednej miliardy eur. Na Slovensku sa síce dnes miera investícií do poľnohospodárstva a potravinárskej výroby pohybuje na úrovni priemeru Európskej únie, no na odstránenie existujúceho investičného dlhu by bolo nevyhnutné dosiahnuť nadpriemernú úroveň investícií.
„V zahraničí je úplne bežné, že tam majú nové nízkoenergetické stroje, kvalitnejšie vybavenie, vyššiu produktivitu práce, automatizáciu a tak ďalej. Keď si vezmeme niektoré hydinárske závody v západnej Európe, to sú haly, kde je tma, lebo stroje nepotrebujú svetlo na to, aby pracovali. My tu takú mieru automatizácie ani zďaleka nemáme,“ vysvetľoval prezident SAMO Martin Krajčovič v rozhovore pre Tovar&Predaj v roku 2023.
Ako sa dostať na úroveň Nemecka
Kým maloobchod či veľkoobchod počas inflačnej krízy svoje zisky radikálne nezmenili, podľa účtovných závierok firiem vzrástla na Slovensku ziskovosť najmä v poľnohospodárstve a v spracovateľskom priemysle. Z tohto pohľadu sa v roku 2022 najviac darilo poľnohospodárstvu a v roku 2023 si polepšilo odvetvie výroby potravín. Potravinárske firmy v období rastúcej inflácie potravín dokázali svoju ziskovosť viac ako zdvojnásobiť. Okrem rastúcich vstupných nákladov tak aj vyššie ziskové marže prispeli k celkovému rastu cenovej hladiny.
„Tento jav úzko súvisí so štruktúrou trhu, keďže spracovateľský priemysel na Slovensku vykazuje vysokú mieru odvetvovej koncentrácie (v rámci potravinového reťazca), relatívne nízky počet podnikov a obmedzenú výrobnú kapacitu. V čase nákladových šokov sa tento fakt premieta do výraznejšieho rastu cien, pričom slabá konkurencia znižuje tlak na absorbovanie nákladov do vlastných marží,“ vysvetľuje Richard Stančík.
Mohlo by sa zdať, že hľadanie vinníkov by sa mohlo skúsiť presmerovať do iného sektora, no ani v tomto prípade to, práve kvôli obrovskému investičnému dlhu, vôbec nie je také jednoduché. Navyše, stále je na stole otázka, ako je možné, že potraviny v obchodoch v Nemecku sú približne rovnako drahé ako na Slovensku, pričom kúpyschopnosť obyvateľstva u nás ani zďaleka nie je na rovnakej úrovni. V októbri 2025 priemerná domácnosť minula takmer polovicu všetkých výdavkov len na bývanie, energie, potraviny a nealkoholické nápoje.
„Prečo by mali byť ceny potravín odlišné? Sú v Rakúsku ceny áut, telefónov či tenisových rakiet odlišné kvôli tomu, že mzdy v Rakúsku sú vyššie?“ pýta sa analytik INESS Martin Vlachynský. Vysvetľuje, že liter mlieka, kilo šunky či banánov sú medzinárodne obchodovanou komoditou. „Prečo by mal slovenský, rakúsky alebo poľský producent mlieka predávať liter mlieka na Slovensku lacnejšie ako v Rakúsku? Nákladové položky ako mzdy, energie či dane laicky vnímame ako kľúčové pre cenotvorbu, ale tak to nie je,“ dopĺňa.
Aj dáta 365.bank ukazujú, že Slovensko nemá extrémne vysoké ceny potravín. Problémom je najmä nižšia kúpyschopnosť obyvateľstva. V rámci spoločného európskeho trhu sú mnohé výrobné a logistické náklady podobné, medzinárodní výrobcovia často nastavujú ceny pre región jednotne a veľká časť sortimentu je dovážaná. „Preto sa cenová hladina pri mnohých produktoch prirodzene približuje k štátom s vyššími príjmami,“ hovorí Tomáš Boháček.
Ak chce Slovensko zlepšiť pomer medzi cenou a kúpyschopnosťou bez ďalšieho rastu nákladov na prácu, ktoré by sa opäť premietli do zvýšenia cien, priestor je najmä v opatreniach na strane nákladov ako zlepšenie energetickej efektívnosti potravinárskych prevádzok, zníženie logistických nákladov, jednoduchší vstup domácich producentov na trh či prípadné cielené daňové úpravy pri základných potravinách. Aktuálne pripravované konsolidačné opatrenia však napovedajú, že na takýto typ opatrení si ešte budeme musieť počkať.
Čísla
23,3 % zo všetkých výdavkov domácností ide na bývanie a energie.
21,2 % zo všetkých výdavkov minú domácnosti na potraviny a nealkoholické nápoje.
Zdroj: ŠÚSR, 2025
Top nárasty cien (2025 vs. 2024):
● Zrnková káva: +9,4 %
● Mliečna čokoláda: +41,7 %
● Slepačie vajcia: +29 %
Top poklesy cien (2025 vs. 2024):
● Kryštálový cukor: −29,2 %
● Zemiaky: –10,3 %
● Olivový olej: −17,7 %
● Hladká múka: −6,5 %
Zdroj: XTB
Názor odborníka
„Po turbulentných rokoch by mala inflácia spomaliť.“
Ak sa neobjaví nový výrazný externý šok, očakávam, že potravinová inflácia sa v roku 2026 stabilizuje na úrovni zhruba dve percentá medziročne. V rozhodujúcej miere to bude závisieť od vývoja cien energií, komodít, najmä obilnín a rastlinných olejov, a od toho, či sa nezopakuje napätie v globálnej logistike. Situáciu ovplyvní aj kurz eura a vplyvy klimatických výkyvov na úrodu. Potraviny zostanú naďalej najvolatilnejšou položkou inflácie, podobne ako ceny energií, avšak po troch turbulentných rokoch by mal byť vývoj citeľne pokojnejší.
Tomáš Boháček, analytik, 365.bank
Peter Kapitán, peter.kapitan@atoz.sk
Článok vyšiel aj v časopise Tovar&Predaj 11 – 12/2025.