Obchod na vidieku vždy patril spolu s kostolom, školou a krčmou k tým miestam, kde sa odohrával verejný život. Do predajne sa nechodí iba nakupovať, ale aj stretávať a rozprávať. Mnoho obcí však starne, čo má za následok, že sa z nich predajne potravín vytrácajú. Miestni obyvatelia tak nemajú prístup k základným potravinám a sú odkázaní na pomoc iných alebo cestovanie do miest. Problém sa dá vyriešiť, je však na to potrebná politická vôľa, zhodli sa odborníci v panelovej diskusii na 17. kongrese Samoška.
Pandémia znížila mobilitu ľudí. Menej cestujú za prácou a viac sa zdržiavajú vo svojich domovoch, teda aj v menších mestách a obciach. To spôsobuje, že v regiónoch viac nakupujú, čo posilňuje tradičný trh. „Zákazníci ostávajú tam, kde bývajú. Obchod s potravinami na vidieku preto vykazuje vyšší obrat ako obvykle,“ potvrdzuje Martin Katriak, prezident Zväzu obchodu SR a podpredseda predstavenstva Coop Jednoty Slovensko.
Kým prvú vlnu koronavírusu charakterizovali dočasné výpadky tovarov, druhá vlna je podľa Jozefa Beňu, majiteľa siete potravín Kotva, význačná tým, že spotrebitelia viac šetria. „Na jar bol nedostatok múky, droždia a ryže, ktoré sa najprv vykúpili vo veľkých obchodoch a potom zákazníci vykúpili aj nás. Ľudia sa k nám však vracajú, lebo u nás nájdu rýchlejší nákup i obsluhu,“ uvádza Jozef Beňa s tým, že okruh potrieb sa zúžil a spotrebitelia zistili, že nepotrebujú tak veľa, stačí, aby bolo.
Obce bez obchodu
Nová situácia síce vrátila ľudí viac do regiónov, ale tie charakterizuje dlhoročný problém – nedostatok predajní potravín v tých najmenších obciach. Podľa štúdie Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) z minuloročného decembra je v krajine 102 potravinových púští, čo znamená, že tamojší obyvatelia si nemajú kde kúpiť základné potraviny. Až 68 % sa nachádza v obciach do 250 obyvateľov, zvyšok v obciach do 500 obyvateľov.
Obec Nižná Voľa v okrese Bardejov je jedna z nich. Má 280 obyvateľov, ale prevádzkovateľ potravín skončil pred dvoma rokmi, pretože obchod bol nerentabilný. Odvtedy sa starosta snaží nájsť riešenie. „Podobne ako ďalšie malé obce aj tá naša starne. Mladí ľudia odchádzajú za prácou a doplácame na to, že nemáme dostatočnú kúpyschopnosť. Počas koronakrízy sa nám ozvala pekáreň vzdialená 15 kilometrov, ktorej vypadli zákazníci, zriadila pojazdnú predajňu a trikrát do týždňa nám vozí základné potraviny,“ hovorí starosta obce Marcel Kaščák.
Podľa ústredného riaditeľa kancelárie ZMOS Michala Kaliňáka pritom vidiek predstavuje obrovský potenciál. Jeho atraktivita sa zvyšuje aj vďaka rastúcemu počtu chalupárov, ale aj ľudí, ktorí sa na vidiek sťahujú. Prístup k základným potravinám by však mal byť samozrejmosťou. „Pred 50 rokmi dokázal vstúpiť človek na Mesiac a po 50 rokoch človek v Nižnej Voli nedokáže vkročiť do predajne potravín. Niekde sa stala chyba. Prevádzkovať potraviny v takýchto obciach nie je biznis. Byť tam na nule je na Nobelovu cenu z ekonómie. Preto to musí byť služba vo verejnom záujme,“ tvrdí. V regiónoch ako Kysuce, Bardejov, Svidník je realita podľa jeho slov často taká, že občania dávajú starostovi papieriky s tým, čo im má v meste nakúpiť.
Obchodníci z malých obcí miznú práve preto, že im to ekonomicky nevychádza. „Ani my nie sme výnimkou. Síce veľmi neradi, ale tam, kde červené čísla príliš bijú do očí, musíme urobiť razantné opatrenia,“ konštatuje Martin Katriak. Potraviny Kotva majú v bardejovskom okrese 16 predajní, z ktorých sú iba dve v Bardejove, zvyšok na vidieku. „Otvoriť predajňu v obci, ktorá má menej ako 500 obyvateľov, je veľké riziko. Máme dve takéto predajne. Už dávno by boli preč, ale mám k nim osobný vzťah, pretože v jednej žije môj brat, v druhej moja svokra. Podniká sa tam ťažko,“ hovorí Jozef Beňa.
Je to v slovenských rukách
Predajne na vidieku pritom reflektujú na aktuálne potreby spotrebiteľov, ktoré sa počas koronakrízy menia. „Boli by sme hlúpi, keby sme chceli na dedine predávať zlaté hodinky alebo francúzske koňaky. Predajne, ktoré fungujú, vážia sortiment na lekárenských váhach, pretože vedúca predajne je natoľko šikovná, že vie, koľko jogurtov predá. To funguje, ale existuje ekonomická hranica, do ktorej sú obchodníci ochotní ísť,“ vysvetľuje Martin Katriak.
Jozef Beňa hovorí, že ich stratégiou je obslúžiť každého obchodníka. Preto majú v ponuke sortiment v troch cenových hladinách: „Zákazníci sa k nám vracajú a chcú iné veci. Možno nikdy sme nepredali toľko chrenu a medu ako počas pandémie. Musíme im vyjsť v ústrety a predávame aj to, čo sme si mysleli, že nikdy nebudeme predávať.“
Martin Katriak pripomína, že problém potravinových púští dokáže vyriešiť spolupráca obchodníkov, samospráv a politických autorít. Podľa neho nie je dôležité rozdať obrovské dotácie, ale pomôcť tak, aby dokázali byť obchody aspoň na nule. „Veľké nadnárodné reťazce do Nižnej Vole v živote nepôjdu. Preto je to na slovenských obchodníkoch. Pre malých je to náročné, ale siete ako Coop Jednota, Labaš, CBA znesú, keď v ich veľkých sieťach bude desať predajní na nule,“ tvrdí.
Riešenia sú vymyslené
Starosta Marcel Kaščák komunikuje s obchodníkmi, ktorým chce pomôcť, ako môže, aby ich do dediny prilákal. Aj tomu predchádzajúcemu obec odpustila ročný nájom, napriek tomu nedokázal predajňu udržať. „Obchodníci mi hovoria, že ak by bola podpora štátu, boli by schopní uspokojiť potreby občanov,“ uvádza.
Podľa Jozefa Beňu nie je v takejto dedine ľahké otvoriť predajňu, pretože je to viac, ako len navoziť tovar, poskladať pult a postaviť zaň predavačku: „Problém je, že predavačka musí byť oveľa gramotnejšia ako pred desiatimi rokmi. Všade sa vedie sklad, pracuje sa so softvérom, musí ovládať cenotvorbu, pravidlá hygieny a podobne.“
Nejde však o neriešiteľné problémy a paleta ako na to je široká. „Od odpustenia odvodov a miestnych daní cez zníženie DPH po využitie fondov. Riešenia sú dávno vymyslené, potrebné je ich iba zrealizovať. Koncovka však chýba a to je nepochopiteľné,“ uvádza Michal Kaliňák. Ako jednu z možností uvádza aj Miestne akčné skupiny (MAS), postavené na verejno-súkromnom partnerstve, kde je nevyčerpaných 200 miliónov eur.
Diskutujúci sa zhodli, že problém je definovaný a zanalyzovaný, riešenia vymyslené, ale jediné, čo chýba, je politická vôľa. Hoci sú potravinové púšte súčasťou slovenského vidieka dlhé roky, žiadna vláda sa nimi doposiaľ nezaoberala. Problém mali aj v Poľsku, kde nemal prístup k základným potravinám milión ľudí, ale vďaka fungujúcim nástrojom ho dokázali za menej ako desať rokov vyriešiť. V Česku samosprávne kraje udeľujú dotácie do výšky 70-tisíc českých korún. „Na Slovensku však politici nepočúvajú,“ hovorí Michal Kaliňák.
Martin Katriak hovorí, že Zväz obchodu SR sa dlhodobo snaží o to, aby sa riešenie predajní na vidieku dostalo do programového vyhlásenia vlády, ale zatiaľ sa im to nepodarilo. Na ministerstve pôdohospodárstva sa však tento rok začala stretávať pracovná skupina, ktorá má problém vyriešiť. „Na začiatok by stačilo, keby sme to skúsili na pilotných projektoch, po roku by sme vyhodnotili, čo sa osvedčilo najviac a potom to aplikovali ďalej,“ myslí si Michal Kaliňák.